INSECT ARK - Raw Blood Singing
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak sa postrocková kapela nazve OSTINATO (lat. opakujúci sa motív), môže ísť o trefnú popisnosť alebo alibizmus. Trojica hudobníkov z americkej Virgínie na svojom treťom albume „Chasing The Form“ na túto otázku jasnú odpoveď nedáva, rovnako ako post rock samotný väčšinou nebýva o odpovediach. V zastretom, mäkkom, ale aj možno zbytočne tichom zvuku namiesto toho nachádzajú hromadu otázok, ponechávajúc poslucháčovi nejednoznačné pozadie pre namaľovanie vlastnej, subjektívnej emócie. Rozdiely oproti žánrovým kolegom, zdanlivo podliehajúcim príliš podobným šablónam, možno nájsť v odvahe. OSTINATO sa neboja zrýchliť, z času na čas opustiť vyjazdené koľaje melanchólie a vydať sa na dobrodružnú cestu za provokujúcimi ostrými zvukmi a „prebudenými“ náladami.
Za čin hodný dobrodruhov považujem zaradenie skladby „Monkey Gestures“ na druhé poradové miesto. Svižná inštrumentálka vrství živé, oblo nahlodané lo-fi gitary spôsobom, ktorý by ktorákoľvek iná skupina využila namiesto intenzívneho nástojčiva v oveľa pomalšej a zasnenej forme. V zacyklenom svete OSTINATO sa na tradičných základoch poväčšinou inštrumentálneho post rocku stretáva intelektuálna „psychedélia“ raných PINK FLOYD s ešte zjemnenými vplyvmi emo core, čímsi zaujímavo punkovým a neodškriepiteľnou záľubou Jeremy Arn Ramireza v RADIOHEAD. Gitary dokážu na ploche minimalizmu a príliš našepkávajúcej farbe zvuku prinášať prekvapenia hodné techicky oveľa prepracovanejších kapiel a pokiaľ máte pocit, že o post rocku viete všetko po vypočutí SIGUR RÓS, MONO, či MOGWAI (tiež som ho mal), ste výzva, ktorú OSTINATO veľmi radi prijmú.
Slabinou albumu je tradičný post rockový syndróm – kapela miestami akoby uverila, že dokáže na tak náročných plochách udržať rovnako vysokú hodnotu zaujímavosti. Spočiatku silný minimalizmus sa najmä v druhej polovici albumu stáva dvojsečnou zbraňou. Nie vždy zvíťazí presvedčenie, že OSTINATO cielene idú po hypnotickom dojme. Rozloha takmer jedenástich minút, na ktorú si trúfajú v skladbe „Latitude“ (za fantáziu pri vymýšľaní trefných názvov si jednoznačne zaslúžia absolutórium), je príliš nad ich schopnosti – napriek tomu, že tu v skutočnosti ide o akési dve skladby v jednej. Akoby prítomnosť aspoň jednej siahodlhej skladby, dostatočne uspávajúcej a zneprítomňujúcej, bola povinnou post rockovou jazdou. Nie je to monotónnosť, ktorá mi vadí. Ide skôr o vyhrotený dojem, niekde v pozadí prítomný aj v ostatných skladbách, že pomer zážitku kapely z hrania a poslucháča z počúvania je príliš nevyvážený. Bude možno drzé načrieť po príklad do relatívne odlišného žánru, no pätnásťminútovka „Black Light District“ od THE GATHERING je presne to prežívanie pomaly sa vyvíjajúcej skladby, ktorého ťarchu kapela dokáže preniesť férovým pomerom na plecia poslucháča, ktoré mi pri podobne ambicióznom nápade OSTINATO chýba.
Vo všetkých ostatných ohľadoch je „Chasing The Form“ albumom, ktorý sa v konkurencii scény v žiadnom prípade nestratí. Ak SIGUR RÓS ako najznámejší a najvychytený reprezentant posúvajú žáner príliš do „popu“, OSTINATO ako nenápadný a zdanlivo bezvýznamný outsider môžu podčiarknuť význam „indie“, ukrývajúci sa v noticke postrockového štýlu, vrátiť mu trochu umeleckej špiny a napriek dnes už príliš jasným formálnym hraniciam aj trochu experimentátorského dobrodružstva.
"Chasing The Form" vracia post rocku jeho pôvodnú nálepku "indie". Trochu viac, než len útok na zasnený jemnocit poslucháča hľadajúceho intimitu a hypnotizujúci pokoj. Trochu menej, než zaujímavé priestory, ku ktorým OSTINATO dvere zatiaľ iba pootvárajú.
7,5 / 10
Matthew Clark
- bicie, perkusie
David Hennessy
- gitara, hammond
Jeremy Arn Ramirez
- basa, spev, hammond
1. Goal Of All Believers
2. Monkey Gestures
3. Antiaircraft
4. The Art Of Vanishing
5. Latitude
6. Between The Years
7. Volant
Chasing The Form (2006)
Left Too Far Behind (2003)
Unusable Signal (1998)
Vydáno: 2006
Vydavatel: Exile On Mainstream / Southern Records
Stopáž: 48:55
Produkce: OSTINATO, Bruce Falkinburg
-bez slovního hodnocení-
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Odporně chutná lahůdka ukuchtěná z nekompromisně kvalitních surovin. Je to "jen" svérázný old school death metal anebo moderní verze extrémních forem metalové muziky? Možná oboje,ale rozhodně unikátní záležitost pro hledače v okrajových hudebních sférách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.